16.8.2010

Niekedy na presun do minulosti stačí obyčajný časostroj, niekedy kúsok fantázie a občas dva dni poriadnej šľapačky.

Posledný uvedený spôsob bol priam nevyhnutný pre vstup medzi spoločenstvo mladých ľudí, žijúcich v 14.storočí pri kostolíku sv. Kozmu a Damiána v Sedliackej Dubovej.

Dnes to nekončí, dnes sa to začína

Dňa 26.júla, kedy pre 30 ľudí prestal fungovať čas a "výstrelky" modernej civilizácie, sa v Liptovskej Sielnici, aj navzdory nie práve najpriaznivejšiemu počasiu, započalo putovanie chodníčkami Liptova a Oravy k spomínanému cieľu. Ručičky hodín sa bláznivo točili dozadu dostatočným tempom na to, aby sme sa do dvoch západov slnka stihli

vrátiť o niekoľko storočí naspäť.

Tak takto vyzerá brána do minulosti. Posledný pohľad na rozlúčku musí byť, ale nezaváhal snáď nikto

Možno chcelo počasie konať napriek meteorológom, alebo skôr boli vyslyšané modlitby mladých putujúcich duší a ich rodinných príslušníkov, že nás mraky neosviežili letnou spŕškou a v suchu sme prežili prvý deň putovania. Spánok bol minimálne taký kvalitný a zaslúžený ako otlaky na mojich nohách, takže ani hukot liptovských vôd sa nepredral do súkromných snov pútnikov. Nočný luxus v senníku sme si ráno pokorne odpracovali a so spokojným svedomím vykročili v ústrety novému dňu.

Nevyspytateľná oravská príroda a statočnosť družiny

Sotva sme prekročili magickú hranicu Liptova a Oravy, keď sa nám pot tváre a zvyšných častí tela začal riediť kvapkami dažďa. Kým nás privítalo tajomno oravského skvostu, úplne sme zabudli, čo je to suchá a nepremokavá tkanina.

Kde nie je blato, je....mokrá hlina

V podobnom mokrom a zablatenom duchu sa niesli aj prvé dni v minulosti. Pracovitosť a nezlomnosť niekdajších sedliakov, junákov a diev, nás však inšpirovala a trpezlivo sme žmýkali ponožky, obúvali sáčky, brodili sa blatom, familiárne nazývaným Piešťany, sušili pršiplášte rôznych značiek, farieb a kvalít, a pravdaže, plnili účel, kvôli ktorému sme do Sedliackej Dubovej prišli - snaha o záchranu rozpadávajúceho sa kostolíka.

Sťaby zázrak sa stal, slnko pomaly zasvietilo aj na účastníkov Dubovej Colonorum, vnieslo príval čerstvej energie a práce na lešení nadobudli rýchly ráz. Ohník už nehorel iba imaginárny, svetlo už nebolo iba baterkové, dni už neboli len sychravé, oblečenie už bolo aj suché. Áno, ani predpoveď počasia sa nedokázala prepraviť pár storočí dozadu a zub času niekedy (i keď nie vždy) mocne odolával silným argumentom meteorológov. Ešte dlho však trvalo, kým sme pozabudli, čo je to blato v spacáku, v ešuse, na nohách i okolo nich. A aj keď sme niekedy začali zabúdať, matička príroda nám to pripomenúť nezabudla.

Úsmev pred jedlom, úsmev po jedle. S otcom predstaveným na čele

„Za účelom poznania seba i iných ochotný budeš veci k tomu slúžiace vykonávať, hrať sa a zabávať“

Predkovia starejší, či už mladší alebo starší, od svitu do mrku pracovali. Nuž ale uvážili sme, že by to bola škoda preveliká, keby sme čas minulý len v robotnom šate strávili. A preto nielen práca bola náplňou dvanástich dní pobytu v minulosti. Deň za dňom tábor menil svoju tvár a ponúkal vždy nové a zaujímavé, prekvapivé a očarujúce momenty, hry a spevy. Keďže náš život nepoznal hodinky, nemohli sme poznať ani slovo „večierka,“ vďaka čomu sme prežívali denný čas naplno. Veru, aj táto časť „programu“ bola potrebná na to, aby sa zo svetáckeho a prostorekého novica stal právoplatný člen rádu klárinkov.

Buďme ako deti. Človek niekedy sám seba prekvapí, aký je vynaliezavý. Rúú

Choďte do celého sveta…

Aby sa pospolitosť Dubovej Colonorum necítila úplne izolovaná od okolitého sveta a otestovala silu svojho spoločenstva v praxi, čakali nás aj výlety medzi "ľudí budúcnosti."

Zvláštny pocit, sedieť pri človeku, mladšom o niekoľko stoviek rokov a navyše v takom zvláštnom kočiari...

Z vďačnosti k ústretovosti a ochote ľudí z vesničky, ktorej náš kostolík patrí, sme ich poctili svojou prítomnosťou i pracovitosťou. Nelenili sme však ani v deň Pánov a svoje kroky nasmerovali do neďalekých Roháčov na turistiku. Už odďaleka nápadní, v slávnostných habitoch z vrecoviny odetí, pútali sme pozornosť a prijímali úškrny i poznámky zo strany okoloidúcich. Našťastie, nestretli sme sa s takým negatívnym postojom, aby sme zaváhali a svojho špeciálneho poslania sa vzdali. Povzbudení týmto zistením, rezko sme stúpali a klesali, obklopení horským bohatstvom, myšlienkami i odevom pútnika ešte bližšie k posolstvu sv. Františka z Assisi, ktorým sme počas dní táborenia žili. Zároveň sme sa však pripravovali na najväčšiu misijnú púť, ktorá začína posledným dňom spoločných chvíľ v Sedliackej Dubovej.

Statočná družina

Písal sa 6.august roku Pána 2010

Prísne a nekompromisné oko hlavného drába skontrolovalo stav kostolíka a ústa vyriekli strašný ortieľ - všetko sme urobili.

                        Dokončujeme práce

Gazdinky minuli zásoby a prestali variť. Toaletný papier sa minul. Opäť začalo pršať. Hodinky sa opäť pohli a časostroj začal súriť. Návrat domov bol nevyhnutný. Kruté a nespravodlivé, že akurát tieto dni boli určite kratšie, nocí bolo pomenej a hodiny boli akoby minútami. Čaro miesta ošľahaného povesťami a vybudované vzťahy si nás natoľko pripútali, že sme začali pochybovať o našom pôsobení „v budúcnosti.“ S pokorou sme však svoj údel prijali vediac, že nastávajúce dni sú pre nás všetkých novou výzvou.

                               A poďme vpred!

Autorka reportáže: Lurdes (Ľubica Dopaterová)

Foto: Marculf (Martin Florek), Harmonia (Hanka Bujdaková), Lurdes (Ľubica Dopaterová)

Viac info o projekte Dubová Colonorum nájdete na stránke www.dubovakostolik.sk