20.8.2010

Táboru predchádzali kvantá príprav a animátorských stretnutí. V deň odchodu (1.8.2010) sme už len plnili autobus krabicami všetkých tvarov a veľkostí.

„Náhodne“ okoloidúci kaplán nám dal požehnanie a autobus plný detí vyrazil. Takmer nikto ešte nikoho nepoznal, takže animátori si mohli vychutnať posledné chvíle ticha. Po hodinovej ceste a letmom pohľade na chatu značná časť osadenstva takmer odpadla. Totiž drsná socialistická stavba v sebe skrývala jemné vnútro, presnejšie funkčné a upratané. Po vyhádzaní vecí z ruksakov, pardon vybalení, deti dostali svojich vedúcich a vedúci svoje deti.

Keď treba posily

Okrem animátorov potrebuje každý detský tábor pomocníkov, ktorým vďačí za veľa. Hviezdy kuchyne sa stretli v zostave 3+1, čiže tri táborom a deťmi ostrieľané kuchárky Janka, Betka, Janka + jeden švárny junák, alias pomocný kuchár Juraj. Vymenili školské katedry a lavicu za pracovné stoly. Opäť raz potvrdili, že ich hlavnou špecialitou je vyčarovať „z ničoho niečo“. Ďalšími ľuďmi bez ktorých by tábor nebol, sú zdravotníci, presnejšie zdravotníčky Miška a Natálka. Tieto dve šarmantné devy používali úsmev na ošetrovanie bežných aj menej bežných zranení.

Všetko zjedené treba vybehať (vytancovať)

Týmto heslom sa riadili všetci, vrátane vedúcich. Jedine futbal sa podobal na to, na čo mal, aj keď niektorí nemenovaní animátori si mýlili brány alebo končatiny. Volejbal bol krycí názov pre triafanie okien, otázkou zostáva či sa za loptou viac nabehali futbalisti, alebo volejbalisti. Úspech zožalo aj frisbee. Výsledok? Deti 1:0 frisbee. Tanec je k majetku určite šetrnejší, no naše deti sú ešte vo veku keď sú chalani (aspoň niektorí) fuj a baby hnus. Tí, ktorí sa odvážili preskočiť predsudky, boli milo prekvapení a prinajmenšom sa dobre zabavili. Po pár hodinkách tréningu s milou vedúcou sa už mohli predvádzať na táborovej "didžine".

Ako sme deti učili kričať

Skúsení animátori by mi po tejto vete asi odtrhli hlavu, ale nebolo to celkom tak. Čo by to bol za tábor bez nočnej hry, ktorá dá vedúcim, ale hlavne deťom, poriadne zabrať. Keďže sa nám program trošku posunul, museli sme improvizovať. Na pomoc sme si privolali Ernesta, kedysi obetavého animátora, ktorý dnes už žiaľ nie je medzi nami. Okolnosti jeho smrti zostali dodnes nevysvetlené. Pravdepodobne zomrel na vyčerpanie po jednom z táborov. Každý odvážny musel prejsť okolo neho. Na deťúrence, ktoré zvládli Ernesta, čakala ešte strašidelnejšia Lady Gaga. Osobne som bol za to, aby sme využili „pomyje“, no animátori so slabším žalúdkom (väčšina) ma ihneď zrušili. Aj napriek krátkej trase a absencii zhnitých jabĺk, boli zimomriavky zaručené. Zo dve deti v sebe objavili skrytý spevácky talent a tie ostatné sa aspoň naučili pekne kričať.

“Budem s vami po všetky dni až do skončenia sveta”

Boh si zmyslel, že chce tábor, tak čo sme mohli robiť. Na mnohých akciách sme sa už presvedčili, že bez Neho by to nešlo a tak to bolo aj teraz. Už  pred táborom, keď sme ešte nevedeli, či vôbec bude, pretože sme nemali dostatok detí. Lenže keď On niečo chce, tak si to aj zariadi. Deň pred odchodom sa nám zase minul toaleťák. Boh sa dokáže aj takýmito “haluzami” osláviť. Nakoniec nám požičali ochotní susedia. Bolo by toho na dlho, ale možno aj ten kúsok poslúži ako také male svedectvo.

Autor reportáže: Dominik Holíček