29. 10. 2020

Na treťom inšpiratívnom stretnutí s témou Detské spoločenstvá – nápady a inšpirácie sme sa rozprávali s Luckou Molnárovou a otcom Igorom Čikošom, ktorí sa vo svojej službe venujú deťom a animátorom.

Lucka Molnárová pracuje desiaty rok na stredisku eRka ako koordinátorka vzdelávania, má rada prácu s mladými ľuďmi, je fanúšičkou učenia sv. Jána Pavla II. o ľudskej láske a absolventkou masterského programu Teológia manželstva a rodiny.

Náš druhý hosť Igor Čikoš je gréckokatolícky kňaz, manžel a otec jednej dcérky. Je vyčlenený pre rómsku pastoráciu a pôsobí v Gréckokatolíckej rómskej misii v okrese Bardejov. Veľmi rád učí a zjavuje Otcovu lásku na zemi.

Pamätáte si na svoje začiatky v detskom stretku?

Lucka: V eRku som od svojich 5 rokov, kedy ma moja staršia sestra zavolala na detské stretko. Bol to pre mňa milý čas, deti boli odo mňa staršie a ja som bola skôr maskotom celého stretka. Keď sme išli niekde na výlet, animátori ma nosili na pleciach a podobne. Po čase som už aj sama začala chodiť na rovesnícke stretko. Pre mňa bolo detské stretko miestom prijatia, jednak zo strany animátoriek, ale aj zo strany samotných detí, keďže v škole je to niekedy zložitejšie a vzťahy, ktoré som v nej zažívala neboli úplne ideálne a ani také, ktoré by malo dieťa zažívať. Práve detské stretko bolo pre mňa miestom bezpečia a istoty. Keď som začala viesť svoje prvé stretko a keď som dospievala, začala som pomáhať na stretkách pri Dobrej novine, pri iných aktivitách a v tom som začala viesť vlastné dievčenské stretko, to bol pekný čas.

Lucka na detskom eRko tábore. Foto: Lucia Monárová

Igor: Ja som vyrastal v trošku väčšej dedine pri Trebišove v Lastovciach. Moja prvá osobná skúsenosť s detským stretkom bola, že som išiel na náboženstvo, lebo ja som nechodieval do chrámu vôbec, nebol som takto vychovávaný. Keď som bol už na strednej škole na cirkevnom gymnáziu, tak ma jedna veľmi dobrá kamarátka, ktorá pracovala v eRku, zavolala na stretnutie v rámci eRka. Potom ako stredoškolák som mal detské stretká so šiestakmi a siedmakmi a stretávali sme sa na fare každú nedeľu. Dlhé roky som u nás v Lastovciach pomáhal ako sprevádzajúca osoba pri koledovaní Dobrej noviny.

Otec Igor Čikoš ako sprevádzajúca osoba pri koledovaní Dobrej noviny. Foto: O. Igor Čikoš

Čo pre vás znamenalo animátorstvo?

Lucka: Tento čas animátorstva bol pre mňa časom spoznávania toho, čo animátorstvo je. Možno aj teraz sa stretávate s názorom animátora, že robím to, lebo ma to baví, alebo robím to pre dobrý pocit, lenže keď ten dobrý pocit pominie, tak ja s animátorstvom končím. Alebo robím to, lebo je to pre mňa priestor sebarealizácie. Nehovorím, že tieto veci sú zlé, aj pre mňa bol tento môj čas v eRku premenou vnímania. Od toho, čo môže eRko a moja služba animátora dať mne (rast, rozvoj a pod.) až po to, čo môžem v tejto službe dať ja. Teraz už vnímam svoju službu v eRku ako svoje povolanie.

Igor: Na strednej škole na cirkevnom gymnáziu som zažil dobré spoločenstvo spolužiakov a žiakov z iných ročníkov a zažil som prijatie. Mňa sa tam pán Boh dotkol takým svojím spôsobom, pre mňa bolo dôležité, že niekto má na nás čas a venuje sa nám. Bolo dôležité aj tráviť čas s mladými. Ja som na tých stretkách na náboženstve od domáceho kňaza zažil prijatie, zažil som to, že nás mal rád, a dostal som túžbu robiť to isté čo on. Vytvoriť priestor mladým, aby sa cítili prijatí, aby sa mali kde stretávať, aby mohli byť súčasťou Cirkvi.

Otec Igor Čikoš pri pastorácií. Foto: O. Igor Čikoš

Otec Igor kde berieš inšpiráciu, motiváciu a silu do každodennej práce s deťmi a mladými?

Aj pri modlitbe to prichádza. Ale chodím a všímam si a veľa vecí som sa naučil v škole od starších učiteľov. Mojím patrónom je svätý don Bosco a prečítal som od neho a o ňom veľa kníh, a tak som si povedal, že toto by som chcel robiť, čo robil aj on. Mnohé inšpirácie mnohokrát prišli na samotnom vyučovaní, že som tam bol, zrazu prišla myšlienka a urobil som to. Keď som sa spýtal raz detí, kto ich v poslednej dobe pohladil alebo im povedal, že mám Ťa rád, a zrazu deti začali rozprávať a zistil som počas môjho pôsobenia v rómskej misii, že to nerobia rodičia, jeden z chlapcov mi povedal, že mu to povedal dedo, že ho ma rád. Vidím, že venovať sa deťom a slúžiť deťom je veľmi dôležité a potrebné a kedysi dávno som čítal knihu Deti prebudenia a v tej knihe bolo ukázané, že deti vedia urobiť veľkú službu a ja verím, že v deťoch to je. Oni si nás všímajú, pozerajú na nás. Mám mnohé skúsenosti s tým, že nám rodičia povedali, že niektoré deti sa v osadách hrajú na ľudí z rómskej misie na otca Martina Mekela, Igora Čikoša, Igora Turtáka a napodobňujú nás.

Lucka zažila si už počas svojho pôsobenia v eRku vyhorenie?

Je to krásna služba, ale naozaj niekedy prídu aj ťažšie momenty. V januári 2016 som vnímala, že je toho na mňa viac, jeseň bola náročnejšia a okrem toho, že som rozmýšľala, že idem dať výpoveď, rozmýšľala som aj nad tým, kým vlastne som, čím je moja služba, čo je moja práca, čo vlastne viem, čo neviem, je to pravdivé, čo robím, nie je to pravdivé… Sama mám rada túto tému vyhorenia a mám k tomu aj workshop. Spätne si uvedomujem dve veci, začala som sa zameriavať úzkoprofilovo na seba, aké mám potreby ja, čo sa mi nedostáva, nedostáva sa mi pozornosti, poďakovania, ocenenia a zužovala som ten pohľad na iných, že čo tí iní potrebujú, čo prežívajú, aké radosti, aké starosti… Mňa takéto egocentrické zužovanie viedlo až k vyhoreniu. Druhá vec, ktorá ma tak veľmi oslovuje v poslednej dobe je, že ak sa chce človek sebadarovať, musí sa najskôr „sebavlastniť“, čo pre mňa v tejto oblasti znamená, že potrebuje vlastniť oblasti svojho života, to, čo robí, svoju prácu, voľný čas, koníčky, vzťahy, rodinu, zmysel, pre ktorý niečo robí, službu… Sú to oblasti, ktoré potrebuje vlastniť, rozvíjať a potrebuje mať na nich čas. Keď niektorá oblasť prekryje tie ostatné, tak je zle, naozaj je dôležité vedieť si nachádzať v tých jednotlivých oblastiach a životných rolách rovnováhu a nachádzať si na ne čas, a tak predchádzať vyhoreniu.

Lucka, v role kuchárky, s farským táborovým tímom. Foto: Lucia Molnárová

Čo by nemalo chýbať na detskom stretku?

Lucka: Už počas totality nám naši zakladatelia, zvlášť Evžen, kládli na srdce, že každé spoločenstvo definujú tri prvky: láska ku každému členovi, vzájomná spätosť a prežívanie poslania. Aj na našich kurzoch rozprávame, že práca s detským stretkom alebo práca s deťmi je prácou so vzťahmi. To, ako ja – animátor môžem tieto vzťahy prinášať na stretko. Mám dve základné cesty, prvá cesta som ja sám ako animátor, tým že tvorím vzťahy s deťmi, tým že pomáham deťom, aby tvorili vzťahy medzi sebou. Druhá cesta je, že im pripravujem na stretko program. Ak chceme deti sprevádzať v určitých témach potrebujeme im niečo dať, aby najprv niečo urobili a potom o tom hovorili. Máme základnú zásadu pri práci s deťmi: niečo robiť a popri činnosti hovoriť. Deti niečo spolu robia, a to im dáva podnet, aby sa mohli o tom spolu rozprávať. Akýkoľvek čas strávený spolu s deťmi je veľmi vzácny, veľa to deťom dá, ale ak chcem deti sprevádzať na ceste svedectva viery a chcem im pomôcť rásť a byť takýmto pedagógom, sprevádzateľ dieťaťa v tom, čo to dieťa aktuálne prežíva, môžem mu v tom pomôcť cez program, ktorý na detské stretko pripravím. V eRku máme nástroj, ako prinášať deťom program. Voláme ho ročná téma. Ide o metodický námet, obsah, ktorý ponúkame detským stretkám počas celého školského roka.

Igor: Dávame dôraz, aby aj deti mali skúsenosť so živým Kristom, aby mali skúsenosť, že Boh je živý a že ich miluje. Všetky tie videá, prednášky a hry sú prostriedky, aby sme došli k cieľu. Cieľom je, aby deti mali vzťah s Bohom, aby vedeli, že je živý, že ich počuje a že sú Jeho deťmi. Na stretku by nemala istotne chýbať nejaká hra a cieľ, aby to stretko malo zmysel. Dôležité je, aby deti videli dobré pozitívne vzory u mladých ľudí, u svojich rodičov, aby videli, že to, čo im ohlasujeme je pravda, aby videli nadšenie aj na nás.

Otec Igor vo svojej kňazskej službe. Foto: FB Monička Frišnicová

Lucka, menia sa deti s technológiami? Ako sa na detských stretkách prispôsobujete technologickým zmenám?

Uvedomujeme si, že svet digitálnych technológií je tu a je reálny. Dlhé roky sme mali v eRku kampaň na konci mája s názvom Vypni telku, zapni seba, kedy sme deti motivovali, aby vypli svoje telefóny, počítače, televízory, aby ten týždeň trávili voľný čas zmysluplne vonku spolu s rovesníkmi. Generácia detí, ktorá sa teraz rodí, ktorá prichádza na stretká je prvou generáciou, ktorá už prichádza priamo do digitálneho sveta. Niekto použil takú metaforu, že pre dnešné deti môžu byť tieto digitálne technológie ako pre nás elektrina. My sme sa narodili a bolo svetlo, neriešili sme či máme alebo nemáme elektrinu a dnešné deti podobne nevnímajú, že tie technológie sú niečo iné, pre dnešné deti je to úzko späté s ich životom už od raného detstva. Preto sme aj pozmenili tuto kampaň, dali sme jej názov MINIdigi a pozývame deti, rodičov, animátorov, aby sme rástli v čnosti zajtrajška, v čnosti digitálnej miernosti. Je dôležité využívať dobro digitálnych technológii a sprevádzať deti čoraz viac aj v tomto svete digitálnych technológii.

Zdroj: https://erko.sk/minidigi/

Tiež sme to videli aj cez túto Covidovú situáciu, že napr. tie priateľstvá, tie vzťahy, ktoré sme žili pred Covidom, nám technológie pomohli aj naďalej udržiavať. Pomohli nám, aby sme mohli byť v kontakte, aby sme mohli tie vzťahy nejako upevniť a vedieť, kto má čo nové. Nové priateľstvá však nevznikali, aj keď som bola na online školeniach, vzťahy z nich už teraz neudržiavam. Osobné vzťahy, offline vzťahy, sú naozaj veľmi potrebné v našich životoch.

Ako ste prežívali obdobie korony. Mali aj deti nejaké online detské stretnutia, prípadne iné online aktivity?

Igor: Mňa ako kňaza toto obdobie veľmi prekvapilo a nebol som na to pripravený, nemali sme online stretká, ale neskôr som zistil, že v rómskych osadách sa ľudia aj tak stretávali, ale niektorí šikovnejší animátori mali aj online stretká. Po uvoľneniach sa začalo oveľa viac pracovať s deťmi a veľa detí a mladých začalo oveľa viac chodiť na stretká. Niektorí naši mladí, naša kapela robila live streamy a chvály.

Lucka: Bolo dobré, že v tomto čase je láska kreatívna a animátori vedeli naskočiť na túto vlnu. Niektorí si našli spôsoby, či už zavesili video, ukazovačky alebo nejaký tvorivý námet. Jedna animátorka natočila krátke video, ako zbiera odpadky a pozvala k tomu aj deti.

Lucke a Igorovi ďakujeme za podnetné myšlienky a inšpirácie z ich dlhoročnej služby deťom a animátorom a prajeme im veľa síl do ich ďalšej služby.

Autor: Peter Forgáč