19. 6. 2020

Služba ako životný štýl si žiadala taktiež množstvo obiet.

Dnes sa chcem spolu s vami pozrieť na kúsok toho, čo mi Boh – Otec ukazuje posledné týždne. Verím, že každý z nás v týchto časoch má o niečo viac času zamýšľať sa aj nad pomerne zložitými otázkami. Celá pandémia zatriasla množstvom vecí. Ja sa s vami chcem podeliť o to, čo som sa počas tohto času naučil ja.

Dnes sme svedkami toho, ako pomerne veľké množstvo mladých ľudí začína s rôznym levelom dobrovoľníctva. Aj u mňa to začalo v období, keď som mal asi pätnásť rokov. V tom čase sme začali slúžiť v našej farnosti a neskôr sa služba rozrástla cez rôzne spolupráce po Slovensku. Dnes už to je nejaký ten rok, keď som v službe naplno a je aj mojím zamestnaním.

Od začiatku som považoval službu za niečo vzácne. Nájsť svoje osobné poslanie, prinášať Božie kráľovstvo, pomáhať ľuďom, budovať niečo čo ma presahuje. Služba ako životný štýl si žiadala taktiež množstvo obiet. Financie, čas, energia, štúdium, príprava… Tí, čo slúžia, vedia o čom hovorím. Neskôr ale prišiel jeden veľmi významný moment. Spoznal som Klárku. Čoskoro sme sa stali manželmi a dnes sa tešíme už z dvoch asi najskvelejších drobcov na svete.

Čiastočne ma hnala túžba robiť niečo mimoriadne dôležité, čo pomáha ľudom a mení svet.

Už som teda nebol len dobrovoľníkom alebo mladým chalanom v nejakej službe. Stal som sa manželom a neskôr aj otcom. Problém ale bol, že môj pohľad na službu bol neustále nastavený ako čosi, čomu sa musí podriadiť jednoducho všetko. Mal som pohľad, že služba je čosi vznešené a tak mimoriadne dôležité, že sa jej naozaj všetko musí prispôsobiť. Teraz, keď to píšem, už len krútim hlavou. Ale v tom čase, keď sa „všetko dialo“, som si to jednoducho neuvedomoval. Čiastočne ma hnala túžba robiť niečo mimoriadne dôležité, čo pomáha ľudom a mení svet. Čiastočne ma hnala vlastná ambicióznosť niečo dosiahnuť a zanechať odkaz a budem úprimný, vôbec som si neuvedomoval, že ten odkaz mi behá už po štyroch doma.

Práve toto obdobie pandémie mi pomohlo zamyslieť sa, čo sú moje priority a čo je vlastne moja služba.

Dostalo sa mi tej pocty, mať vo svojom okolí vzácnych Božích mužov. Učia ma nie len múdrosti, ale taktiež mi zdieľajú svoje chyby a pády. Dodnes si pamätám ako mi Pali Strežo raz povedal, že keď chceš vedieť aké ovocie má služba toho alebo tamtoho muža, choď k nemu domov a porozprávaj sa s jeho manželkou alebo deťmi. Táto veta ma mimoriadne zasiahla. Často som si ju opakoval, no napriek tomu som aj ja akoby postupne prepadol workoholizmu v službe. Nebol pre mňa problém byť osem, desať alebo dvanásť hodín v službe, ale akonáhle sme mali ísť na rodinnú oslavu cítil som sa akosi nepohodlne. A to máme veľmi dobré rodinné vzťahy.

Práve toto obdobie pandémie mi pomohlo zamyslieť sa, čo sú moje priority a čo je vlastne moja služba. Služba nie je len o tom, čo robím. Služba je o tom, kým som. Ak som Jeho synom, všetko, čo robím,o je službou a špeciálne sa bude odo mňa vyžadovať počet z toho, čo mi bolo zverené, aby som spravoval. To najdôležitejšie čo mi Otec zveril do správcovstva je moje manželstvo a moje deti. Ako ľudia ktorí slúžime nemôžeme „položiť rodinu na oltár našej služby“ a tváriť sa že je to dobré alebo dokonca, že tak je to správne a tá deti aj manželka musia jednoducho mať preto pochopenie. Áno sú momenty keď sa stane niečo mimoriadne dôležité. Problémom ale je ak z momentov robíme obdobia a z období naše prirodzené fungovanie.

Naše deti nepotrebujú príbehy o našej službe, kde a aké zázraky sa udiali. Naše deti jednoducho potrebujú byť s nami.

Celé ma to viedlo do pokánia. Musel som to vyznať svojej manželke a dcérke a taktiež pred Otcom. Uvedomil som si že viem slúžiť smerom von ľuďom, ale je pre mňa náročné viesť do modlitby vlastnú rodinu. Moje priority sa zrazu zatriasli. Keď som bol potom sám v modlitbe, vnímal som niečo, čo mi akoby Otec dával na srdce. Povedal mi, že tu bola vlna, keď prebudenie prišlo z kázania na uliciach, potom tu bola vlna prebudenia, ktorá je aj dodnes a to prebudenie zo štadiónov a hál. A teraz prichádza tretia vlna. Prebudenie z našich obývačiek. Náš domov je to najdôležitejšie pódium, ktoré ti Boh Otec zveril. Ak celé tie generácie mladých ľudí, ktoré sa posledné desaťročie obracali na uliciach a štadiónoch začnú byť otcami a mamami vychovávajúc nové generácie na základoch vlastného svedectva a príbehu, ktorý si odžili s Otcom. Tieto generácie už nebudú riešiť otázky „Existuje Boh?“ alebo „Je dobrý?“ Jednoducho to budú mať odžité. A na to všetko je potrebné, aby sa naša „duchovnosť“ nezjavovala len v službe, keď nás druhí pozorujú na pódiách alebo YouTube. Ale aby sa naša duchovnosť zjavovala v tom, že sme aktívne prítomní v našej rodine. Naše deti nepotrebujú príbehy o našej službe, kde a aké zázraky sa udiali. Naše deti jednoducho potrebujú byť s nami. Taktiež náš partner. Manžel či manželka. Objatia, dotyk aktívna prítomnosť, spoločná modlitba, spoločné zdieľanie a rozhovory do rána. Ako som už spomenul. Nedávajme rodinu na oltár služby.

Nedávajme rodinu na oltár služby.

Dnes je veľa vecí inak. Veľa sme sa o tom s Klárkou rozprávali a rozhodli sme sa, že chceme investovať do kvality nášho manželstva a našej rodiny. Rozhodli sme, že opäť po rokoch začneme chodiť do hôr. Potrebovali sme ale kúpiť nejaké to vybavenie. To ma viedlo k rozhodnutiu možno pre niekoho bláznivého a zbytočného. Pre mňa však malo dôležitú symboliku. Mám v kancelárií pracovný počítač. Domov som si brával súkromný. Mal som ale tendenciu neustále doma aj tak ešte doťahovať veci a pracovať. Bol som teda často fyzicky doma ale psychicky stále v práci – službe. Urobil som teda rozhodnutie, že tento počítač predám a financie investujem do toho, čo mi Otec ukázal ako najpodstatnejšie. Do našej rodiny. Priatelia veľa sa zmenilo. Zrazu vidím veci úplne inak. Boli sme pár týždňov dozadu stanovať. To nadšenie z opekania v prírode, dobrodružstvo zo stanovania, radosť a vášeň v očiach detí, keď sme stavali húpačku z lana a dreva, pozeranie na hviezdy dlho do noci s mojou už skoro štvorročnou dcérkou a taktiež objatie od manželky ako uznanie a radosť z tohto kvalitného času plného hodinových rozhovorov… mám slzy v očiach. Prajem to aj tebe!

Chcem vám teda na záver každému, kto slúžite, poďakovať za to, že slúžite. Áno je mimoriadne dôležité slúžiť kvalitne, zodpovedne, verne a vytrvalo a s charakterom. Prosím ale, rozlišujme obdobia, v ktorých sme. Naše deti potrebujú rodičov. Potrebujú milujúceho otca a mamu. Tvoje deti a tvoj partner ťa potrebujú! To najviac, čo im môžeš dať, si ty! Povzbudzujem ťa, aby si aj teraz na chvíľu zavrel/a oči a povedz krátku modlitbu: „Ježiš ukáž mi, čo si mi zveril a v akom období sa práve teraz nachádzam. Prejdi moje úmysly srdca. Prečo slúžim? Chcem byť uznaný? Chcem niečo dokázať? Mám strach? Ďakujem ti za všetko, čo si mi zveril, a prosím urob ma dobrým a múdrym správcom toho, čo si mi zveril, a taktiež ma priprav na to, čo mi ešte len chceš zveriť. Amen!“

Martin Neslušan

Líder projektu Goel – Sereď